Oldřich Nový bavil divákov, zvádzal ženy, no prežil si aj peklo

Režisér Martin Frič s údivom pozoroval, ako sa pod jeho vedením rodí veľká komediálna udalosť a ako sa z drobného až nežného, zatiaľ nepríliš populárneho herca stáva veľká hviezda českého filmu.
Zo slov filmového historika Pavla Jirasa je zrejmé, že rola Kristiána bola pre vtedy už 40-ročného Oldřicha Nového zlomom v hereckej kariére. Jeden z najvýznamnejších divadelných a filmových českých hercov však vytvoril približne päťdesiat filmových a seriálových postáv, nehovoriac o množstve úloh na javisku. V stredu 7. augusta uplynie 120 rokov od narodenia nezabudnuteľného elegána ale aj komika a brilantného herca Oldřicha Nového.

Oldřich Albín Nový sa narodil 7. augusta 1899 na Žižkove, ktorý v tom čase ešte nepatril k Prahe. Pochádzal zo štyroch detí. Jeho otec ako vrchný pražský hasič zavádzal do kín protipožiarne hliadky. A často do nich vodil aj svojho syna Oldřicha. Mama ho zasa k herectvu priviedla tým, že mu čítala rozprávky. Jeho strýko Miloš Nový bol hercom v Národnom divadle.

Hral s ním aj Krištof-Veselý

Oldřich Nový od detstva písal básničky a poviedky, spieval a hral na gitare. Na otcovo želanie sa vyučil za typografa, no zároveň už od roku 1913 vystupoval v ochotníckych súboroch a navštevoval dramatickú školu Karla Želenského. Prvé divadelné skúsenosti získal v Ostrave na sklonku prvej svetovej vojny.

V roku 1919 zakotvil v brnianskom Národnom divadle, kde ostal celých 16 rokov. Počas svojho pôsobenia v Brne režíroval viac ako 150 spevohier a v mnohých hral aj hlavnú postavu (Žobrácka opera, Poľská krv, Netopier). Stal sa hlavným režisérom operety a podarilo sa mu tento dovtedy ľudový žáner pozdvihnúť na vyššiu umeleckú úroveň a spopularizovať ho napríklad aj prostredníctvom rozhlasových relácií. Sám zostavoval a vysielal tzv. Rádiokabarety.

V roku 1935 zakotvil v Prahe ako člen Nového divadla, ktoré premenil v krátkom čase na jednu z popredných pražských scén, a to napriek konkurencii: v blízkosti stálo Osvobozené divadlo Voskovca a Wericha, či Divadlo Vlasty Buriana. V rokoch 1936-1948 bol Nový riaditeľom súboru.

Prvý raz stál Oldřich Nový pred kamerou v roku 1922 v nemej komédii Přemysla Pražského Neznámá kráska. Film sa nezachoval a ani Oldřich Nový neobetoval 200 korún na kúpu jeho kópie.

V roku 1934 vytvoril postavu Monokla Fredyho v komédii Vladimíra Majera s názvom Rozpustilá noc. V roku 1936 mu väčší herecký priestor ponúkli Otakar Vávra a Hugo Haas v snímke Velbloud uchem jehly. V tom istom roku si zahral úlohu sobášneho podvodníka v komédii Vladimíra Slavínského Uličnice. V ďalšej veselohre Falešná kočička (1937) už Slavínský ponúkol Oldřichovi Novému hlavnú rolu. Zhodou okolností hral v oboch filmoch po boku Oldřicha Nového aj slovenský herec a spevák František Krištof-Veselý. Pre oboch bol typický šarm a nenútená elegancia.

Roztomilý člověk v nemilej dobe

Práve tieto kvality predurčili Oldřicha Nového pre titulnú rolu v komédii Kristián, ktorú v roku 1939 nakrútil Martin Frič. Ako napísal filmový kritik Miloš Fiala, film umožnil Oldřichovi Novému budovať výkon „na protiklade dvoch polôh postavy: na konflikte utiahnutého úradníčka a svetáka, ktorý akoby sa narodil vo večernom gala“.
Ten istý režisér ešte v tom istom roku dokončil ďalšiu komédiu Eva tropí hlouposti, kde bola Nového partnerkou a filmovou sestrou herečka so vzácnym komediálnym nadaním Nataša Gollová.

Oldřich Nový aj dovtedajší kráľ komédie Vlasta Burian sa spolu objavili vo filme Když Burian prášil (Martin Frič, 1940). Pod Fričovým režisérskym vedením vznikla v roku 1941 divácky úspešná a dodnes obľúbená komédia Roztomilý člověk. Hlavný hrdina vyžívajúci sa v mystifikačných žartoch bol postavou ako stvorenou pre Nového komediálny talent. Frič o rok neskôr využil celkom inú polohu jeho herectva v dobovej satire Valentin dobrotivý o smoliarovi, ktorý sa stane obeťou nemiestneho žartu kolegov.

Časy najväčšej slávy znamenali pre Oldřicha Nového aj obrovské nasadenie. Pracoval šestnásť hodín denne. Vstával o pol siedmej ráno, odchádzal nakrúcať na Barrandov, večer hral v divadle, kde končil pred jedenástou večer. Cez víkendy, keď sa nefilmovalo, hral pre zmenu dve predstavenia denne.

Na konci 2. svetovej vojny do života Oldřicha Nového nemilosrdne zasiahli udalosti spojené s okupáciou. Jeho manželkou bola Alice Wienerová-Mahlerová, s ktorou sa spoznal ešte v roku 1928 počas svojho pôsobenia v Brne. Zobrali sa 11. júna 1936. Alicu vzhľadom na jej židovský pôvod v roku 1944 deportovali do tábora v Terezíne. Oldřichovi Novému sa jej transport podarilo niekoľko ráz oddialiť, a to aj s pomocou vplyvných priateľov, napríklad herečky Adiny Mandlovej. Takisto sa so svojou manželkou odmietal rozviesť. A tak skončil aj on v tábore v nemeckom Osterode.

Psík od dcéry mu priniesol šťastie

Manželia sa spoločne starali o dcéru Janu, ktorú Oldřich Nový priniesol domov v perinke – meno jej matky nebolo nikdy známe, herec ho po celý život tajil.

„Mama musela nosiť žltú hviezdu a takmer nikam nemohla ísť. Takže som všade chodila len s otcom. V januári 1945 ho ale nacisti poslali do internačného tábora. Keď sa so mnou prišiel rozlúčiť k mojej postieľke, tušila som nejaké nebezpečenstvo a dala som mu na cestu fosforeskujúceho psíka v koženej taštičke, ktorú si zavesil na krk. S tým talizmanom odo mňa sa potom vrátil a hovoril, že mu priniesol šťastie. Taštičku mám schovanú dodnes,“ spomínala Nového dcéra Jana Včeláková.

Po vojne sa aj pod vplyvom prežitej traumy zhoršil stav Nového manželky, ktorá trpela schizofréniou. Poznačilo to aj vzťahy s nevlastnou dcérou, na ktorú Alica Wienerová často žiarlila.

Oldřich Nový sa venoval hereckej práci v Novom divadle, ktoré však v roku 1948 opustil kvôli nezhodám s dosadenými štátnymi poradcami. V roku 1947 zažiaril ako žiarlivý manžel v bláznivej komédii Alfreda Radoka Parohy. V roku 1949 mu opäť Martin Frič ponúkol titulnú rolu v paródii Pytlákova schovanka. Film napodobňujúci gýčové hollywoodske príbehy zabáva divákov dodnes a aj samotný Oldřich Nový ho považoval za svoj najlepší. Vtedajšia komunistická moc však na plátnach presadzovala socialistický realizmus. A v budovateľských filmoch pre herca tohto typu nebolo miesto.

Elegancia v časoch socialistického realizmu

Výnimkou je film Hudba z Marsu (1955), kde Oldřich Nový stvárnil hudobného skladateľa vzdelávajúceho robotníkov z fabriky. I napriek žánru snímka dosiahla istú kvalitu vďaka dvojici režisérov Ján Kadár a Elmar Klos, neskorších držiteľov Oscara za film Obchod na korze.

V roku 1958 Oldřich Nový opäť ako podozrievavý manžel pobavil divákov v jednej z troch poviedok Karla Čapka sfilmovaných pod názvom O věcech nadpřirozených.

Režisér Vladimír Čech obsadil Nového do úloh starnúcich cynických mužov vo svojich detektívkach Kde alibi nestačí (1961) a Alibi na vodě (1965). Napokon si Oldřich Nový zahral v ďalšej paródii Fantom Morisvillu (Bořivoj Zeman, 1966), a tiež v nezabudnuteľnej komédii Světáci (1969), kde mu Zdeněk Podskalský zveril rolu učiteľa etikety.

Poslednú filmovú rolu pred kamerami dostal v roku 1971 vo vtedajšom televíznom seriáli (dnes by sme povedali sitcome) Taková normální rodinka. Zhodou okolností jeho scenár napísala spisovateľka Fan Vavřincová, ktorá bola ako mladá autorka podpísaná aj pod komédiou Eva tropí hlouposti.

V roku 1975 uviedla televízia záznam z predstavenia Gogoľovej Ženitby, ktoré Oldřich Nový režíroval a vytvoril v ňom hlavnú úlohu. Herec však už v tom čase žil veľmi utiahnuto. Bolestne ho zasiahla smrť manželky v roku 1967, ale ťažko niesol aj vlastné starnutie.

Keď režisér Miloš Forman nakrúcal v Prahe v marci 1983 oscarového Amadea, zastavil sa na návšteve u svojho priateľa a učiteľa. O niekoľko dní 15. marca 1983 Oldřich Nový zomrel. Jeho krédom boli slová: „Smiech je korením života a kým sa človek dokáže smiať, je živý. Keď sa začnú všetci ľudia na seba usmievať a prestanú si kopať jamy, potom bude na svete krásne.“